1546 Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil

z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1,6) .

Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské.

Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo (1268)

svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa,

každý podľa vlastného povolania.

Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci „posvätení na… sväté kňazstvo“.

1547 Služobné alebo hierarchické kňazstvo (1142) biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno… i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“. V akom zmysle? Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, (1120) služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev. Preto sa prenáša osobitnou sviatosťou, sviatosťou posvätného stavu (sacramentum Ordinis).

1548 V ekleziálnej službe vysväteného služobníka (875) je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, (792) Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“).

„Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi].“

„Kristus je prameňom každého kňazstva, lebo starozákonný kňaz bol jeho „za predobrazom; ale kňaz nového Zákona koná v jeho osobe.

1549 Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca. (1142)

1550 Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený (896) od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom. Kým vo sviatostiach je táto záruka daná (1128) tak, že ani hriech vysväteného služobníka nemôže prekážať ovociu milosti, je veľa iných skutkov, v ktorých ľudský charakter vysväteného služobníka zanecháva stopy, (1584) ktoré nie sú vždy znakom vernosti evanjeliu, a teda môžu škodiť apoštolskej plodnosti Cirkvi.

1551 Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ (876) Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu (1538) udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých. (608) „Pán teda právom povedal, že starostlivosť o [jeho] stádo je dôkazom lásky k nemu.“

1552 Služobné kňazstvo nemá za úlohu len zastupovať Krista – Hlavu Cirkvi – pred zhromaždením veriacich, ale koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu.

1553 „V mene celej Cirkvi“ neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej Hlavy. Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi. (795) Celé telo, caput et membra („hlava a údy“), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi. Práve preto, že služobné kňazstvo zastupuje Krista, môže zastupovať aj Cirkev.

NIKTO NEUCI MOJE DET. TOTOVAS MALI UCIT KNAZI, DCERA.

1554 „Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) (1536) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“ Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ (1538) (alebo „vysviacka“), t. j. sviatosťou posvätného stavu.

„Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov. Bez nich nemožno hovoriť o Cirkvi.“

1555 „Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, (861) ktoré pokračuje od začiatku, majú výhonky apoštolského semena.“

1556 Aby mohli plniť svoje vznešené poslanie, „Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil, a oni vkladaním rúk odovzdali svojim spolupracovníkom duchovný dar, (862) ktorý bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám“.

1557 Druhý vatikánsky koncil učí, že „biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých Otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol [summa] posvätnej služby“.

1558 „Biskupská vysviacka… udeľuje (895) s poslaním posväcovať aj poslanie učiť a spravovať… Je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa natoľko udeľuje milosť Ducha Svätého a vtláča posvätný charakter, že biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom berú na seba úlohu (1121) samého Krista, Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza, a konajú v jeho osobe [in eius persona agant].“ „A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi.“

1559 „Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.“ Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha (877) biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa dnes vyžaduje osobitný mandát (882) (poverenie) rímskeho biskupa, lebo on je zvrchovaným viditeľným putom spoločenstva partikulárnych cirkví v jednej Cirkvi a ručiteľom ich slobody1560 Každý biskup má ako Kristov zástupca (833) pastierske poslanie v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, ale zároveň má kolegiálne so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi: (886) „Hoci každý biskup je posvätným pastierom iba tej čiastky stáda, ktorá mu je zverená, predsa ako legitímny nástupca apoštolov sa z Božieho ustanovenia a príkazu stáva zodpovedným spolu s ostatnými biskupmi za apoštolské poslanie Cirkvi.“

1560 Každý biskup má ako Kristov zástupca (833) pastierske poslanie v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, ale zároveň má kolegiálne so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi: (886) „Hoci každý biskup je posvätným pastierom iba tej čiastky stáda, ktorá mu je zverená, predsa ako legitímny nástupca apoštolov sa z Božieho ustanovenia a príkazu stáva zodpovedným spolu s ostatnými biskupmi za apoštolské poslanie Cirkvi.“

1561 Všetko, čo sa doteraz povedalo, vysvetľuje, prečo má Eucharistia, (1369) ktorú slávi biskup, celkom osobitný význam ako prejav Cirkvi zhromaždenej okolo oltára pod predsedníctvom toho, ktorý viditeľne zastupuje Krista, Dobrého pastiera a Hlavu svojej Cirkvi.

1562 „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcov, teda biskupov, ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi.“ Ich „úloha služby bola v podriadenom stupni odovzdaná kňazom, aby ustanovení v kňazskom stave boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie zverené Kristom.“