Človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“:

zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť. (2123-2128)

Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin.

aj napr. zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.

BOH však rôznymi sposobmi VOLÁ človeka späť k sebe. Chce, aby ho človek HĽADAL a žil s ním:   „Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž 105,3) .

Hľadanie BOHA : cez rozumové úsilie, (368) cez  dobrú vôľu, cez „úprimné srdce“, cez svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.

II. Cesty, ktoré vedú k poznaniu Boha

cez zhodné a presvedčiví argumenty

Svätý Pavol tvrdí o pohanoch: „Je im zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil.

Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta

rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,19-20) .

33 Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu, (2500) zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia, (1730, 1776) túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše. (1703) „Keďže zárodok večnosti, ktorý [človek] v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu,“ (336) jeho duša môže mať pôvod jedine v Bohu.

35 Človek má schopnosti, (50) ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom. (159)

III. Poznanie Boha podľa Cirkvi

36 „Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. (355) Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,27) .

37 Ale v dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, stretá sa s mnohými ťažkosťami pri poznávaní Boha iba svetlom svojho rozumu. (1960)

„Hoci ľudský rozum, jednoducho povedané, naozaj môže svojimi prirodzenými silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu jediného osobného Boha, ktorý svojou prozreteľnosťou chráni a riadi svet, ako aj prirodzeného zákona, ktorý Stvoriteľ vložil do našich duší, predsa je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Lebo pravdy o Bohu a o vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi a Bohom, úplne presahujú poriadok zmyslových vecí, a keď sa uvádzajú do životnej praxe a ju stvárňujú, vyžadujú sebaobetu a sebazaprenie. Pri získavaní takýchto právd ľudský rozum zápasí s ťažkosťami jednak pre nápor zmyslov a predstavivosti a jednak pre zlé žiadosti, ktoré pochádzajú z dedičného hriechu. A tak si ľudia v takýchto veciach radi nahovárajú, že je mylné alebo aspoň pochybné, čo si neželajú, aby bolo pravdivé.“

38 Preto človek potrebuje, aby ho Božie zjavenie osvietilo nielen v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v „náboženských a morálnych pravdách, ktoré samy osebe nie sú nedostupné rozumu, (2036) aby ich mohli všetci aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.