a. Ó, vetva a diadém v kráľovskom purpurovom odeve, ktorí ako štít stoja v tvojom kláštore silní. 1b. Kvitneš, ale s celkom odlišnými púčikmi než Adamovo potomstvo – celá ľudská rasa. 2a. Zdravas, zdravim! Lebo z tvojho lona vyšiel iný život, ktoré Adam odobral svojim synom. 2b. Ó, kvet, nevyvieral si z rosy ani z kvapiek dažďa, ani nad vami nepreletel veterný vzduch; ale vyžarovanie božské priviedol ťa na tú najušľachtilejšiu vetvu. 3a. Ó, ratolesť, tvoj rozkvitnutý Boh predvídal v prvý deň svojho vlastného stvorenia. 3b. A svojím Slovom z teba urobil zlatú matricu, Panna, hodná našej chvály. 4a. Ó, akú veľkú moc má táto stránka človeka, z ktorého Boh splodil podobu ženy, vyrobené zrkadlo zo všetkej jeho ozdoby a objatia celej svojej vlastnej tvorby. 4b. Nebeská symfónia zaznieva v zázračných stánkoch celá zem, Mária, hodná našej chvály, lebo Boh ťa miluje viac ako všetkých. 5a. Ó plač a plač! Aké hlboké beda! Aký smútok presakovala vina v ženstve, pretože had zasyčal svoj zlý plán! 5b. Tá žena, ktorú Boh stvoril, aby bola matkou sveta, prepichol jej lono s ranami z nevedomosti — plné dedičstvo smútku ponúkla svojmu potomkovi. 6a. Ale z tvojho lona, ​​úsvit, znovu vyšlo slnko; vinu Evy zmyl a skrze teba ponúkol ľudstvu požehnanie ešte väčšia ako škoda, ktorú spôsobila Eva. 6b. Ó, pani Spasiteľka, ktorá si sa obetovala ľudskej rase nové a jasnejšie svetlo: spojte sa s členmi svojho Syna do nebeskej harmónie.