“Have no fear,” He said, “the power of the evil one is not greater than Mine. It pleases Me to hear you call Me, and I am so consoled that every desire of your heart cries out to Me; it is as if so many who do not communicate, went to Communion.

“Humble yourself, kiss the ground, and then come with Me . . . let us go to Gethsemane, and may your heart be immersed in the feelings of bitterness and sadness with which Mine was submerged.

“After having preached to great crowds, healed the sick, given sight to the blind, raised the dead . . . after having lived three years with My Apostles to train them and teach My doctrine to them . . . I finally willed to teach them by example how to love one another, to put up with one another, and how mutually to serve each other; and this I did by washing their feet and making Myself their food.

“The hour had come for the Son of God made man, Redeemer of the human race, to shed His blood and give His life for the world. And that I might surrender Myself to My Father’s will I forthwith betook Myself to prayer.

“Dearly loved souls, come and learn from your Model that the one thing necessary, whatever the revolts of nature, is surrender to God’s Will in humble submission and by a supreme act of the will to accomplish the Will of God whatever the circumstances may be. Learn also from Him that all important actions should be preceded and vivified by prayer, for only in prayer can a soul obtain the strength needed in life’s difficulties. In prayer God will communicate Himself, will counsel and inspire, even if His action be unfelt.

“I withdrew into the Garden of Gethsemane, that is to say into solitude. God is to be sought within, away from distraction and noise. To find Him the soul must enforce silence on all the disturbances by which nature often fights against grace; on interior arguments prompted by self-love or sensuality. These constantly tend to stifle the inspirations of grace and keep her from finding God within. . . .

After these words, Our Lord continued:

“Adore His Will for you, whatever it is . . . and humble yourself as befits a creature before its Creator. . . .

“It was thus I offered Myself to carry out the Redemption of the world.

“At the same moment I felt all the torments of My Passion burst overwhelmingly upon Me: the calumnies and the insults . . . the scourging and the Crown of Thorns, the thirst . . . the Cross. . . . All these sufferings thronged before My eyes and pressed upon My Heart, while at one and the same time I saw all the offenses, sins and crimes that were to be committed throughout the ages . . . I not only witnessed them all, but was invested in them . . . so that under the burden of their ignominy I was constrained to present Myself before the face of My all-holy Father and implore Him to show mercy.

“And there burst upon Me the wrath of an angry and offended God, and in order to appease His Majesty I offered myself as security for sinful man, I, His Son, to calm His anger and satisfy His Justice. But so great was the anguish and so mortal the agony of My human nature under the strain and weight of so much guilt, that a bloody sweat poured from Me to the ground.

“O sinners who thus torture Me . . . will this blood bring salvation and life, or will it be shed in vain for you? How can I express My sorrow at the thought of this sweat, this anguish, this agony, this blood . . . useless for so many souls.

“That is enough for today, Josefa. Console My Heart; tomorrow we shall go on. . . . Adieu. Remain close to Me in Gethsemane that My blood may fertilize and strengthen the root of your littleness.”

How was it that Josefa succeeded after such confidences in adjusting herself to the ordinary give and take of common life? Yet she was seen to be ever the same, working from morning till night. Only a very special grace could thus keep her present to all, whilst she was at the same time oppressed by those momentous disclosures from the divine lips.

That night from the 12th to 13th of March, Jesus returned with His Cross. It was her right, ratified by obedience; and while still reminding her of her unworthiness, Jesus entrusted her with this treasure which they shared.

“I rest in your nothingness,” He said, “but I find comfort and relief as well in the midst of My consecrated nuns, for though they are unaware of it, I entrust them too with souls who are saved and return to Me. . . . Keep My Cross, and tomorrow I will tell you more of My secrets.”

The night as usual was spent in diabolic attacks, and early next morning Jesus resumed His narrative.

“Kiss the ground,” He said to His messenger, whom He liked to see thus lowly at His feet. “I am not attracted by your merits but by My love for souls.”

“Yes,” He continued, “I have come to reveal to you the feelings of My Heart, and also to rest among you all. Ah! how happy I am when souls receive Me with joy . . . for I come either to console them or to seek in them My consolation. But they do not always recognize My presence, especially when it is accompanied by suffering.

“And now let us continue our prayer in Gethsemane:

“Draw near Me, and when you see Me submerged in an ocean of grief, rise, and go with Me to the three disciples whom I had left a stone’s throw away.

“I had chosen them that they might share My agony, pray with Me and by their company afford Me some consolation. . . . What were My feelings to find them asleep? O the pang of loneliness, and to have none to share in My sorrow. . . .

“How often My Heart suffers this same grief . . . how often, hoping to find solace among the souls It loves, It finds them slumbering! . . .

“It is useless for Me to attempt to awaken them, to make them leave themselves and their preoccupations, their vain and fruitless conversations . . . too often the reply that reaches Me in act if not in words amounts to: ‘I cannot now, I am too busy . . . too tired . . . I need repose.’ Then gently insisting I say to this soul ‘Come for a little while. Come and pray with Me, I need you, do not be afraid of sacrificing your rest for Me; I will be your reward. . . . ’ And the same answer is repeated. . . . Poor sleeping souls who cannot watch one hour with Me. . . .

"Milované duše, naučte sa z toho, aké zbytočné je hľadať útechu v stvoreniach. Koľkokrát zažiješ len nárast úzkosti, pretože spia a nereagujú ani na tvoju nádej, ani na lásku.

"Vrátil som sa k svojej modlitbe a opäť som padol na tvár, klaňal som sa svojmu Otcovi a prosil som ho o pomoc... Nenazýval som ho "Môj Boh", ale "Môj Otec". Keď ste trýznení bolesťou, musíte aj vy nazývať Boha svojím Otcom. Proste ho o pomoc, odhaľte svoje trápenie... vaše obavy, vaše túžby... a nech mu tvoj výkrik úzkosti pripomína, že si Jeho dieťa. Povedz Mu, že tvoje telo je vyčerpané... tvoje srdce je zarmútené až na smrť... že vaša duša zažíva niečo, čo sa zdá byť veľmi krvavým potom. Modlite sa s dôverou dieťaťa a očakávajte úľavu od Srdca svojho Otca. On sám vás uteší a dá vám silu potrebnú na to, aby ste znášali súženie alebo utrpenie, či už vaše vlastné alebo utrpenie duší, ktoré vám boli zverené.

Moja duša, už otrasená a obeť smútku, musela znášať ešte smrteľnejší žiaľ, pretože zdrvená ťarchou ľudských hriechov a na oplátku za toľko utrpenia a lásky som videla len urážky a nevďačnosť. Krv, ktorá teraz vyteká z môjho tela a ktorú som mal čoskoro preliať z nespočetných rán, by bola márna pre toľké duše... mnohí by boli stratení... ešte väčší počet by zhrešil proti Mne... a nespočetné množstvo ľudí ani nepočulo moje meno... Vylial by som svoju krv za všetkých, ponúkol by som svoje zásluhy každej duši... Krv Boha... nekonečné zásluhy... ale byť márny pre aký veľký počet!

"Áno, prelejem svoju krv za všetkých a všetci budú milovaní veľkou láskou... ale pre niektorých bude táto láska nežnejšia, intímnejšia, vrúcnejšia... takže od týchto vyvolených duší budem očakávať viac útechy a lásky, viac štedrosti a odriekania... jedným slovom, plnšia odpoveď na moju milujúcu láskavosť.

"Beda! V tejto chvíli vidím, koľkí sa odo Mňa odvrátia... niektorí nebudú počúvať moje volanie... iní budú počuť, ale nebudú ma nasledovať... iní budú istý čas reagovať s určitou dávkou štedrosti na volanie môjho srdca, ale potom postupne ospalí a jedného dňa Mi svojimi skutkami povedia: "Pracoval som dosť... Bol som verný každému detailu svojej povinnosti... Prekonal som prírodu... Už nie som dieťa... toľko strádania... toľko ostražitosti už nie je potrebné... Nemusím už viac znášať túto zdržanlivosť atď. ’

"Úbohá duša! Takto začínate spať? . . . čoskoro sa vrátim a keď budete spať, nebudete ma počuť... Ponúknem vám svoju milosť a vy ju neprijmete... Je nejaká nádej, že sa neskôr prebudíte? Nesmie sa človek báť, že zoslabneš nedostatkom jedla a nebudeš schopný odhodiť letargiu? . . .

"Milované duše, vedzte, že smrť ukradla masy, keď takto tvrdo spali! . . . Kde a akými prostriedkami boli prebudení? . . .

"Videl som to všetko a cítil som to vo svojom srdci. Čo mám robiť... Otočte sa späť, proste môjho Otca, aby Ma oslobodil od tohto utrpenia? . . . Ukáž Mu zbytočnosť Mojej obete pre toľko duší? . . . Nie! opäť som sa odovzdal jeho svätej vôli a prijal som tento kalich, aby som ho vypil do dna.

"Ó, duše, ktoré milujem, urobil som to, aby som vás naučil neomdlievať pod svojimi bremenami. Nikdy ich nepovažujte za zbytočné, aj keď nie ste schopní spočítať výsledok; podrobte svoj úsudok a nechajte božskú vôľu slobodne, aby s vami robila čokoľvek, čo chce.

"Ja sám by som sa nevrátil ani neutiekol, a vediac, že Moji nepriatelia prídu a zmocnia sa Ma v tej istej záhrade, zostal som tam, kde som bol.

"Zajtra budeme pokračovať, Josefa; buď v strehu, aby som ťa našiel hore, ak ťa budem potrebovať."

Celá hodina uplynula v tichu v cele, kde Josefa, ešte na kolenách, ani na chvíľu neprestala písať. Nakoniec dokončila svoju úlohu a Ježiš sa na ňu pozrel a povedal: "Pobozkaj moje nohy a zostaň v mojom pokoji. Som vždy s vami, aj keď Ma nevidíte."

Odišiel, ale nie na dlho, a v stredu skoro ráno, 14. marca, bez ďalšieho predstavovania, pokračoval vo svojom rozprávaní:

Po tom, čo ma utešil anjel, ktorého poslal môj Otec, som zrazu uvidel prichádzať Judáša, jedného z Dvanástich, a s ním aj tých, ktorí ma prišli zajať. Niesli palice a kamene, reťaze a povrazy, aby ma chytili a zviazali. Vstal som, priblížil som sa k nim a povedal som im: "Koho hľadáte?" Potom Mi Judáš položil ruky na plecia a pobozkal ma. Ah! Judáš, čo to robíš? . . . Prečo Ma zrádzaš bozkom?

"Koľkým dušiam nemôžem povedať aj ja: 'Čo to robíte? . . . Čo znamená tento bozk?"

"Milovaná duša, ty, ktorá ma prichádzaš prijať, tak často ma uisťuješ o svojej náklonnosti... a sotva ste Ma opustili, už ste Ma zradili Mojim nepriateľom! Veľmi dobre vieš, že v tej spoločnosti, ktorú považuješ za takú príťažlivú, budú rozhovory, ktoré Ma zraňujú, ty, ktorý si komunikoval dnes ráno a zajtra, to urobíš znova... toto sú príležitosti, v ktorých strácate moju drahocennú milosť...

"A prečo uskutočňujete transakcie pochybnej bezúhonnosti? Hovorím druhému. Neviete, že sú to nezákonné zisky, nezákonný tento vzostup spoločenského postavenia... Toto bohatstvo? . . . Keď to urobíte, prijmete Ma tak, ako to urobil Judáš bozkom, pretože o niekoľko okamihov, nanajvýš o niekoľko hodín, dáte mojim nepriateľom znamenie, podľa ktorého Ma spoznajú a tak na Mňa položia ruky. Teraz hovorím aj k vám, kresťanské duše: týmto nebezpečným priateľstvom Ma zrádzate, hádžete na Mňa kamene a spôsobujete, že ma zradia aj iní. Prečo to robíte? Vy, ktorí Ma poznáte a tak často ste sa tešili z almužny a chodenia do kostola? . . . Tieto činy, ktoré môžu byť veľmi záslužné, sú len pláštikom vašej zloby... Ó, duša, ktorú milujem... Prečo ste zotročení vášňou? . . .

"Priateľ! Kam si prišiel? . . . Judáš, zradíš Syna človeka bozkom, svojho Pána a svojho Pána! Ten, kto ťa miluje a je pripravený opäť odpustiť... jeden z mojich dvanástich! . . . kto sedel pri mojom stole a koho som umyl nohy? . . .

"Ako často musím takto hovoriť k dušiam, ktoré mám najvrúcnejšiu lásku?

"Nežiadam ťa, aby si sa oslobodil, lebo viem, že to nie je vždy v tvojej moci, ale žiadam ťa, aby si pokračoval v boji proti svojim vášňam... Čo sú to pominuteľné potešenia... ak nie tridsať strieborných, za ktoré ma Judáš predal, a čo získal? Strata duše.

"Koľkí Ma predali a predajú Ma za nízku cenu pominuteľného potešenia? . . . Beda, úbohé duše, koho hľadáte? Som to ja? Tento Ježiš, ktorého ste kedysi poznali a milovali...

"Počúvajte moje slová: 'Bdejte a modlite sa, bojujte proti svojim zlým sklonom a dovoľte, aby si nevytvorili tvrdé návyky.'

"Tráva na lúkach sa musí kosiť každý rok a v niektorých prípadoch dokonca v každom opakujúcom sa ročnom období. Pôda musí byť zoraná, hnojená a zbavená buriny, a tak musí pokračovať v práci v dušiach a zlých sklonoch starostlivo napravených. Nemyslite si, že je to vždy vážna chyba, ktorá vedie k najhorším hriechom. Najväčšie chyby sú často výsledkom zanedbávania maličkostí: malé uspokojenie, chvíľa slabosti, ktorej sa poddáva, súhlas urobiť niečo samo o sebe zákonné, ale neumŕtvované, potešenie, ktoré nie je hriešne, ale neuvážené tu a teraz... Všetky tieto veci sa opakujú bez povšimnutia a pomaly je duša zaslepená, milosť stráca svoju silu, vášeň rastie a nakoniec triumfuje.

"Ach! aké nekonečne zarmútené pre Srdce Božie, ktorého láska je bezhraničná, vidieť toľkých, ktorí sa nepozorovane približujú bližšie a bližšie k priepasti...

"To bude pre dnešok stačiť, Josefa. Nezabudni, že moje srdce sem nepriťahujú tvoje zásluhy, ale tvoje utrpenie a súcit, ktorý k tebe cítim."

Neskoro v noci sa Josefa prebudila na volanie svojho Majstra. Priniesol jej svoj kríž, ako bolo dohodnuté, a povedal len: "Vezmi môj kríž a nič sa neboj. Nikdy to nebude nad vaše sily uniesť, lebo som to zmeral a zvážil na váhe lásky. Ah! Poznáte hĺbku mojej lásky k vám a k dušiam? . . . Používam ťa pre nich, pretože si malý a bezcenný, a predsa využívam tvoju malosť tým, že ju držím spojenú s mojimi zásluhami a blízko svojho srdca.

"Zachovej môj kríž a trpi za duše a z lásky ku mne."

Toto nočné znášanie bolesti, tak drahé Ježišovmu Srdcu, ako aj Josefovi, pokračovalo až do úsvitu. Ježiš ju takto pripravoval na stretnutie, ktoré mnoho dní neopomenul.

Sotva Jozefa prišla do cely ráno vo štvrtok 15. marca, na sviatok piatich rán, pripojil sa k nej. Stál pred stolom, pred ktorým si kľakla po obnovení svojich sľubov, a povedal ako zvyčajne: "Pobozkaj zem a pokor sa, Josefa."

Týmto činom sa zakaždým ešte raz obetovala, že bude konať jeho vôľu.

"Povedal som ti, Josefa, ako ma tí, ktorí ma vážne urážajú, vydávajú mojim nepriateľom, aby ma zabili, alebo skôr sa stávajú mojimi nepriateľmi a zbrane, ktoré proti Mne používajú, sú ich hriechmi.

"Ale nie vždy je to otázka vážnych prehreškov... sú duše a dokonca aj veľmi priaznené, ktoré sú voči Mne falošné pre zvyčajné chyby, zlé sklony, s ktorými sa zmierili, ústupky neumŕtvovanej prirodzenosti, zlyhania proti láske... poslušnosť... ticho atď. A ak sú hriechy a nevďačnosť svetských ľudí pre moje srdce ťažké, o čo ťažšie sú, keď ich spôsobujú tí, ktorých vrúcne milujem... Ak mi Judášov bozk spôsobil toľko zármutku, bolo to preto, že bol jedným z Dvanástich a od neho som očakával viac lásky, viac útechy, viac súcitu!

“O chosen souls, marked out by Me for My home of rest, the garden of My delights, from you also I expect more tenderness, consideration and attentions prompted by love, than from others who are not so closely united to Me.

"Môžeš byť liečivým balzamom na moje rany, môžeš očistiť moju poškvrnenú a znetvorenú tvár... Môžeš Mi pomôcť osvietiť slepé duše, ktoré sa Ma v temnote noci zmocnia, aby Ma spútali a priviedli na smrť.

"Nenechaj ma samého... Prebuďte sa a modlite sa so Mnou, hľa, nepriateľ je blízko.

"Keď vojaci prišli, aby sa ma zmocnili, povedal som im: 'To som ja.' Také je tiež slovo, ktoré vyslovujem, keď sa duša chystá podľahnúť pokušeniu: 'To som ja.' Prichádzate ma zradiť a vydať... Nech sa deje, poďte, lebo ja som váš Otec, a ak budete súhlasiť, nebudete to vy, kto Ma spúta reťazami hriechu, ale Ja, kto vás zviaže reťazami lásky!

"Poďte, som to ja, kto vás miluje, som to ja, kto som za vás vylial všetku svoju krv... Ľutujem tvoju slabosť, túžim otvoriť svoju náruč a objať ťa v objatí Lásky!

"Poď, môj vyvolený, príď môj kňaz... Som nekonečné milosrdenstvo... nebojte sa, že vás potrestám... Nebudem vás odpudzovať, ale otvorím vám svoje srdce a budem vás milovať s ešte väčšou nežnosťou. Zmyjem vaše hriechy v krvi mojich rán. Celé nebo sa bude radovať a žasnúť nad tvojou znovunadobudnutou krásou a moje Srdce nájde odpočinok vo tvojej.

"Beda, ako som chorý v srdci, keď po takých nežných slovách stále zostávajú niekto, kto by ma spútal a viedol do mojej smrti...

"Po tom, čo mi dal zradcovský bozk, Judáš opustil záhradu a uvedomujúc si závažnosť svojho zločinu, podľahol zúfalstvu. Kto môže zmerať môj zármutok pri pohľade na môjho apoštola, ktorý sa vrhá do pekla! . . .

"Prišla hodina, tak som sa podvolil vojakom, že som sa pokorne vydal ako baránok do ich rúk. Hneď ma odvliekli do Kaifášovho domu, kde Ma urážali a vysmievali a kde Ma jeden z vojakov udrel do tváre.

"Prvý bufet... Všimni si moje slová, Josefa, myslíš, že mi to spôsobilo viac bolesti ako bičovanie? Nepochybne nie, ale v tomto prvom údere som videl prvý smrteľný hriech mnohých duší, ktoré dovtedy žili v mojej milosti... A po prvom, koľkých ďalš... a aký veľký počet duší, ktoré by nasledovali tento príklad a upadli do rovnakého nebezpečenstva... možno do podobného nešťastia: smrti v smrteľnom hriechu...

"Zajtra budeme pokračovať; medzitým, Josefa, stráv deň v zadosťučinení a modlitbe, aby si mnohé duše uvedomili, kam ich vedie ich nebezpečná cesta."