Okrem toho že túžba môže byť vznešená a obohatiť človeka a aj ľudí okolo neho, môže byť aj deštruktívna. Grécky a rímsky svet (filozofia), židovské myslenie a kresťanská viera ho vnímajú ako zdroj mnohých problémov.

S túžbou, v tomto prípade so žiadostivosťou je úzko spojené ľudské ego. Príliš veľký dôraz vedie človeka k narcizmu. Človek doprostred všetkého postaví seba a tak všetko má slúžiť jemu a jeho túžbam a žiadostiam. Zameranie na seba prehlbuje žiadosť, ale tú za týchto okolností nie je možné naplniť.

Žiadostivosť nás ženie hľadať vlastné šťastie. Ak však ostaneme len pri materiálnych veciach, nedosiahneme to po čom túžime najviac.

Možno hovoriť o mnohých podobách túžby, ktorá sa stala ničivou. Sú to celé zoznamy, priam celý hurikán. Friedrich Schorlemmer hovorí dokonca o víre žiadosti.

Pôvod túžby

Grécky pojem pre žiadostivosť je pleonexia. To v preklade znamená – mať viac a chcieť viac. Chcieť viac neznamená chcieť len viac materiálnych vecí, ale aj chcieť mať moc. A tento postoj bol pre Grékov aroganciou a domýšľavosťou. Neznamenal totiž službu ľuďom, ale túžbu zväčšiť svoj vplyv a majetok – bol znakom zamerania na svoj osobný prospech. A to Gréci vnímali ako niečo, čo narušuje spoločenské spolužitie. Táto chamtivosť narúša rád spoločnosti. Pleonexia má blízko k pleonektes – k označeniu zlodeja, ktorý si privlastňuje niečo čo mu nepatrí.

Pre Aristotela pleonexia znamenala túžbu mať viac peňazí, slávy a uznania, ale aj zmyselnosti. Pre grécky svet nešlo len o narušenie spoločnosti, ale aj rovnováhy v človeku. V reakcií na to Pythagorejci označili chamtivosť za koreň všetkého zla. Naopak Platón ju vníma ako následok narušenosti ľudskej prirodzenosti. Dnes pod pleonexia vnímame postoj, ktorý možno označiť ako – nemať nikdy dosť.

Uspokojiť sa s tým čo máme, je cestou k uspokojeniu sa s málom. Stačí nám málo. Ak to vieme doceniť, potom si to vieme aj vychutnať a pre spokojnosť potom nepotrebujeme veľa. Ak nikdy nemáme dosť, stále sa budeme niekam hnať a nič si nedokážeme vychutnať. Nikdy nebudeme mať dosť. Erich Fromm chamtivosť označil za dôsledok toho, že túžime po majetku.

Židovský filozof Baruch Spinoza chápal chamtivosť, ako určitý druh choroby, prípadne druh šialenstva. Latinské slovo pre chamtivosť je avaritia, čo znamená fúkať a viať. Lakomstvo tak znamená doslova po niečom „čuchať“. A snoriť. Cicero pre chamtivosť považoval za ochorenie duše. Podľa Senecu chamtivosť oberá človeka o pokoj. A pre filozofiu je znakom slabosti. Prejavom sily je sloboda.

Pri skúmaní nemeckých slov, pre žiadostivosť platí slovo gier, čo znamená mať rád. V českej terminológií to je označenie niečoho, čo je žiadúce. Žiadostivý človek túži po niečom žiadúcom, chce mať niečo rád. To samo o sebe ešte nie je negatívne. Túžiť možno po dobrých aj zlých veciach… Negatívny nádych má skôr slovo bažiť. Od staronemeckého pojmu git je odvodené slovo gier žiadostivosť, ktorá označuje tiež chamtivosť a lakomstvo. Lakomstvo je tak úzko prepojene so žiadostivosťou. Ale aj prehnaná šetrnosť, po našom škrečkovanie, má súvislosť s bažením po niečom, v tomto prípade po tom mať stále viac.

V nemčine sa o žiadosti po majetku, hovorí ako o túžbe mať stále viac a teda ako o závislosti na majetku.

A závislosť sucht sa odvádza od slova siech, ktoré označuje chorobu.

Človek ktorý nenachádza bohatstvo v malom a v sebe, sa orientuje navonok, túži mať stále viac a po obdive iných. Ak túžime mať stále viac, ak byť nahrádzame slovom mať – byť vzácny / odvádzať svoju hodnotu od iných (materiálnych) vecí, potom vychutnávanie nahrádzame vlastnením. A to vedie k neustálemu hromadeniu. Nemecké slovo haben – mať, vychádza zo slova heben – niečo zdvihnúť. Pôvodne to znamenalo niečo uchopiť. Tu to znamená skôr niečo dostať do rúk a už nepustiť. Preto v kontexte chamtivosti sa hovorí o majetku, rezervách a kapitále. Akoby majetok viedol k blaženosti.

Klement Alexandrijský kládol dôraz na zachovanie slobody, aby veci slúžili nám a aby sme ich používali na dobré veci. Sem patrí aj ochota sa o ne podeliť s núdznymi. Ambróz Milánsky pripomína, že človek od prirodzenosti nič nevlastní a nič si so sebou neberie (na onen svet), takže to čo má, či sa mu to páči alebo nie, je spoločné a má slúžiť ľuďom. Je spoločným dobrom. Chamtivosť ničí v ľuďoch ochotu sa deliť a podeliť o dobrá. Bez vnútornej slobody to zjavne nepôjde.

Ako usmerniť túžbu

Existuje niekoľko krokov, ako získať slobodu a usmerniť svoju túžbu: priznať si žiadostivosť.

Premeniť môžeme len to, čo príjmeme, preto treba prijať to, že túžime a máme túžbu po… (sem môžete doplniť to, po čom túžite). Tu nie je priestor na hľadanie výhovoriek. Áno máme túžbu po… To že spoznáme v čom má pôvod tá ktorá žiadostivosť, je len dobré k pochopeniu, čo je za tým.

Dialóg so žiadostivosťou. Dobrá túžba sa môže stať hybnou silou nášho života. Zlá túžba nás môže stiahnuť nadol. Ak hľadáme pôvod túžby, často je to nedostatok. To po čom túžime, má tento nedostatok nahradiť. Žiadostivosť je stratégiou duše, ako sa vysporiadať s nedostatkom. Spoznať tento stav a rozlíšiť čím zaplniť prázdno, to je už je na nás.

Dosť často nám pomôže ďalší krok. Rozvíjať v predstave žiadostivosť. Ak by sme sa pre ňu rozhodli, kam by to viedlo? Niekedy stačí táto predstava aby sme zistili, že realizácia túžby nikam nevedie. Venovali by sme tomu čas, stálo by nás to peniaze a neviedlo by to nikam. Je to tiež spôsob, ako jej ubrať na sile. Aj predstava sýti dušu. A aspoň z časti naplní a tým túžba stratí na sile.

Ďalší krok kladie dôraz na slobodu. Neustále si klásť otázku – ak to urobím, čo mi to prinesie? Budem šťastný? Dobrým nástrojom k získaniu slobody je askéza a pôst. Jednoducho posilniť vôľový aspekt. A tým získať vnútornú silu.

Mnohí si vyberú žiadostivosť, pretože túžia po potešení zo života. Bez žiadostivosti by nášmu životu chýbala chuť a živelnosť. Zmyslom nie je prísť o žiadostivosť, len ju usmerniť, dať jej miesto ktoré jej patrí. Stojí pred nami úloha premeniť žiadostivosť v ctižiadosť. Ctižiadosť je cnosť, ktorá nás vedie k prekonávaniu seba a k napredovaniu.

Žiadostivosť nás vedie k tomu, aby sme mali stále viac a viac. Často nás pritom ženie porovnávanie sa s druhými. A s tým treba prestať :). Tak premeníme žiadostivosť vo vďačnosť.

Žiadostivosť vrhá človeka do samoty. Druhých potrebujú len pre ocenenie. Je paradoxom, že žiadostivosť môže časom viesť skôr k odmietnutiu a k opovrhovaniu. Cestou k premene žiadostivosti je solidarita s druhými, ochota podeliť sa.

Protikladom žiadostivosti je súcit. V našom svete je to milosrdenstvo a ľutosť. Súcit s druhými, ľutosť s druhými a milosrdenstvo voči nim. Prestať pozerať na druhých ako na konkurenciu a súperov.

Žiadostivosť je možné premeniť aj v spoľahlivosť. Nesieme zodpovednosť za to, čo sme dostali a ako s tým naložíme. Zodpovednosť máme voči sebe, ľuďom naokolo a aj voči svetu.

Schopnosť vychutnávať premáha žiadostivosť. Ak si dokážeme niečo vychutnať, máme už skúsenosť, že nám stačí málo. V skutočnosti, nepotrebujeme toho veľa.

A posledným krokom je rozvaha. Prijať život a naše miesto v ňom. Prijať seba a možnosti ktoré mám. Utvárať svoje svet a nenechať sa ním unášať. Dosiahnuť pokoj a nenechať  sa oň pripraviť…

.

Túžba je nepochybne veľkou silou, ktorá ženie človeka dopredu. Nemožno ju ignorovať, nemožno ju popierať, treba ju usmerniť, aby nás viedla tam, kde je to pre nás dobré. Ak totiž túžba nie je usmernená, tak časom ovládne človeka a povedie ho tam, kam nechce.

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktinským mníchom. Napísal množstvo kníh, pričom v nich často rezonuje vplyv Jungovej psychológie. Anselm sprevádza ľudí na ich duchovnej ceste a pracuje tiež ako manažér a správca opátstva. Jeho kniha Nenasytnost, sa stala podkladom pre tento článok.